Wir verwenden Cookies, um die Benutzerfreundlichkeit dieser Webseite zu erhöhen (mehr Informationen).

Prof. Dr. Werner Gitt

Jasle, kríž a koruna

Prof. Dr. Werner Gitt erklärt in dieser Schrift den Heilsplan Gottes - angefangen bei der Geburt Jesu (Krippe), über seinen Tod (Kreuz), bis hin zur Entrückung und ewigen Herrlichkeit (Krone).

Gott schuf Abhilfe für die "Urkatastrophe" der Menschheit, den Sündenfall. Wie in der Bibel vorhergesagt, sandte er seinen Sohn auf die Erde. "Nie aber hat die Welt einen Gott gesehen - bis es Weihnachten wurde."

Das Kreuz wurde für Kritiker zum Anstoß. Sie verstehen nicht, wie ein "Hinrichtungsinstrument" zum Zentrum eines Glaubens werden kann. Prof. Dr. Gitt sieht diese Kritik als Indiz, dass die Menschen ihr Sündenbewusstsein verloren haben: Es gab keinen anderen Weg für die Rettung des Menschen, weil die Trennung zwischen Gott und uns durch die Sünde so groß ist.

Wenn Jesus einmal wieder kommt, wird man ihn als König erkennen. Dann wird die Menschheit zweigeteilt sein in Angenommene und Verworfene. Für diejenigen, die Jesus in ihr Leben aufnehmen wollen, gibt es ein vorformuliertes Gebet, das ihnen dabei hilft.

Dieses Traktat eignet sich besonders gut zur Weitergabe an suchende Menschen!

8 Seiten, Best.-Nr. 122-31, Kosten- und Verteilhinweise | Eindruck einer Kontaktadresse


Jasle, kríž a koruna

Úto­či­sko v ťaž­kých ča­soch (kata­strof)

Na ce­lom svete pus­to­šia nové a nové kata­strofy. Pô­so­be­ním ni­či­vých vĺn cu­nami za­hy­nulo na Via­noce roku 2004 160 000 ľudí. V roku 1912 poto­pe­ním Ti­ta­nicu vo vl­nách At­lan­tiku zo­mrelo 1522 ľudí. Druhá sve­tová vojna si vy­žia­dala 50 mi­lió­nov mŕt­vych. Prečo sa to deje? Prvá kata­strofa, tá naj­star­šia v deji­nách sa udiala v Raj­skej zá­hrade. Bol to veľký pád do hrie­chu (viď 1.Mojž 3). Táto kata­strofa bola zá­kla­dom všet­kých ostat­ných. Hriech odlú­čil člo­veka od Boha, a bez Neho sa rú­time do víru naj­väč­ších kata­strof. Keby sa do neba do­stal čo len je­diný hriech, po­tom by sa aj tam roz­mno­žilo utr­pe­nie, a to Boh ne­chce.

Bo­žie mi­lu­júce srdce sa div ne­roz­trhne: tí, kto­rých stvo­ril a mi­luje, sa od­vrá­tili od Neho. Tým si vlastne za­is­tili ces­tovný lís­tok do več­ného za­hy­nu­tia. Aké strašné! „Proti smrti nieto lieku,“ ho­vorí jedno po­re­kadlo. Snáď ani sám Boh nemá proti nej pro­ti­látku? Ale predsa!

Bo­žie vy­slo­bo­de­nie: po­slal svojho Syna

Boh mal už v Raji ho­tový plán zá­chrany, aj keď zos­tal na čas skrytý. Hneď po páde do hrie­chu po­ve­dal takto: „Polo­žím ne­pria­teľ­stvo me­dzi teba a ženu, me­dzi tvoje po­tom­stvo a jej po­tom­stvo; ono ti roz­mliaždi hlavu a ty mu schvat­neš pätu“ (1.Mojž 3,15). V Sta­rom zá­kone Boh vy­rie­kol ešte mnohé iné pro­rocké slová o pri­chá­dzajú­com Spa­site­ľovi, ako na­prí­klad:

  • Vy­jde hviezda z Já­koba, pov­stane žezlo (žezlo = zna­me­nie moci) z Iz­ra­ela (4.Mojž 24,17).
  • A ty, Betle­hem Ef­rata, hoci si naj­menší me­dzi jud­skými če­ľa­ďami, z teba mi vy­jde ten, ktorý bude vlád­com v Iz­ra­eli (Mich 5,1).

Po­slednú ta­kúto správu spro­stred­ko­val an­jel, keď ozná­mil Jo­ze­fovi, že sa na­rodí die­ťa: ...Ne­boj sa pri­jať Má­riu za ženu, ...po­rodí syna a dáš Mu meno Je­žiš; lebo On vy­slo­bodí svoj ľud z ich hrie­chov (Mat 1,20-21).

Na ja­vi­sku de­jín si mnohí zís­kali slávne mená: ci­sári, králi, gu­ruo­via, ča­ro­dej­níci, bás­nici, filo­zofi, dobrí aj zlí. Ale kým ne­pri­šli prvé Via­noce, ľu­dia ešte ni­kdy ne­vi­deli Boha na svete. Dieťa le­žiace v jas­liach ne­bolo ta­kým Bo­hom, akého si pred­sta­vo­vali Gréci na Olympe. On je je­diný, ktorý mo­hol po­ve­dať o sebe: „Ja som Stvo­ri­teľ, skrze kto­rého vzniklo všetko“ (viď Ján 1,1-3). „Ja som cesta, pravda i ži­vot“ (Ján 14,6). „Ja som dobrý pas­tier“ (Ján 10,11). „Ja som dvere“ /do ne­bies/ (Ján 10,9).

Ako pri­šiel Je­žiš na tento svet? Ne­pri­šiel s veľ­kou pom­péz­nos­ťou, osla­vou a za zvu­kov fan­fár. Ne­pri­šiel ani v sprie­vode voj­ska. Nie, Boh si vy­vo­lil v Iz­ra­e­lovi pannu, ktorá na­šla mi­losť v Jeho očiach, Má­riu, aby pri­viedla na svet Jeho Syna. Toto pre­kva­pilo aj Ži­dov, veď v ich ušiach zneli pro­rocké slová o Me­siá­šovi, na­prí­klad: „...tvoj kráľ pri­chá­dza...“ (Zach 9,9), alebo: „...roz­drví a zničí všetky tie krá­ľov­stvá a bude tr­vať na veky...“ (Dan 2,44). Ži­dia ne­ča­kali dieťa le­žiace v jas­liach, ale kráľa s pev­nou ru­kou, ktorý vy­stúpi s veľ­kou mo­cou a vy­že­nie Ri­ma­nov z Iz­ra­ela; ktorý v Je­ru­za­leme pos­taví krá­ľov­ský trón a veľ­kňa­zov a zá­kon­ní­kov vy­me­nuje za mi­nis­trov.

Je­žiš však takto ne­pri­šiel, preto ho Ži­dia od­mietli. Ne­pri­jali to, že sa musí na­ro­diť ako dieťa.

„Lebo dieťa sa nám na­ro­dilo, syn nám je daný...“ (Iz 9,5) Od je­di­ného činu zá­visí, či več­nosť strá­vime v nebi alebo v pekle. Od toho, či uve­ríme v Neho. Tri slová ur­čujú Me­siáša:

  • Jasle (sym­boli­zujú prí­chod Pána Je­žiša na svet)
  • Kríž (sym­boli­zuje naše spa­se­nie, ktoré Pán Je­žiš zís­kal na kríži)
  • Ko­runa (nám pri­po­mína slávu Je­žiša Krista, keď sa ako Kráľ vráti v sláve).

Bez ja­siel by ne­bol mo­hol byť kríž. Bez kríža by ne­bola ko­runa. Bez ja­siel a kríža, by pre nás ne­bolo prí­stupné nebo. Preto boli prvé Via­noce.

Prečo kríž po­hor­šuje?

Kri­tici kres­ťan­skej viery sa vždy pý­tajú: Prečo bola po­trebná tá bru­tálna smrť na kríži? >Vo va­šej viere sa točí všetko okolo ši­be­nice. Ne­mo­hol Boh vy­mys­lieť niečo lep­šie, aby na­pra­vil náš vzťah s Ním. Prečo bolo treba cestu zmie­re­nia vy­dláž­diť bo­les­ťou, prú­dom sĺz a smút­kom? Ne­mohlo sa to všetko udiať šetr­nej­šie, es­te­tic­kej­šie a vzne­še­nej­šie? Ne­mo­hol Boh jed­no­du­cho pri­žmú­riť oči nad na­šou ľud­skou ne­dos­ta­toč­nos­ťou?< Otázky typu „prečo“ vedú do sle­pej uličky, lebo hriech de­kla­rujú ako niečo ne­vinné. Zdá sa mi, že je to veľká bieda na­šej doby. Len z kríža posta­ve­nom na Gol­gote mô­žeme čí­tať všetko, čo ne­ná­jdeme ani v jed­nej z kníh mys­lite­ľov a fi­lo­zo­fov.

  • Kríž to­tiž ukáže, akú prie­pasť spô­so­bil hriech me­dzi Bo­hom a člo­ve­kom. Jej hĺbka je taká ne­zme­ra­teľná, že peklo sa stalo jej ná­sled­kom (viď Mat 25,46).
  • Len kríž dáva ozajstnú od­po­veď na to, ako ďa­leko za­šiel Boh v láske voči nám. Tak ďa­leko, že dal svojho naj­mil­šieho Syna, dal z mi­lu­jú­ceho srdca.
  • Kríž Je­žiša Krista je Bo­žím naj­hlb­ším sklo­ne­ním sa k nám. Stvo­ri­teľ ves­míru a ži­vota sa bez od­poru ne­chal ukri­žo­vať ako zlo­či­nec. Takú cenu za­pla­til za hriech. „...kto príde ku mne, ne­vy­že­niem ho von“ (Jn 6,37). Ale aj to je pravda, že kto ne­príde k Nemu bude za­tra­tený   a to pre več­nosť!
  • Kríž zna­mená aj to, že každý ľud­ský po­kus o zá­chranu je zby­točný. Preto Pán Je­žiš mo­hol vy­hlá­siť, vy­lú­čiac každú inú mož­nosť: „Nik ne­pri­chá­dza k Ot­covi, ak len nie skrze mňa“ (Jn 14,6).
  • Po­nuky všet­kých ná­bo­žen­stiev sú len púšt­nou fata­mor­gá­nou po­pri kríži Je­žiša Krista.

Od­kaz via­noč­ných jaslí a gol­got­ského kríža je za­chra­ňu­júca a oslo­bo­dzu­júca správa: „Lebo Syn člo­veka pri­šiel spa­siť, čo (by) za­hy­nulo“ (Mat 18,11).

Je­žiš Kris­tus sa vráti

Je­žiš Kris­tus sa vráti na tento svet - už nie ako dieťa, ale ako Kráľ, ako Sudca a Vládca tohto sveta. V Evan­je­liu podľa Ma­túša (24,30) mô­žeme čí­tať, ako opí­sal Je­žiš túto uda­losť: „A vtedy sa zjaví zna­me­nie Syna člo­veka na nebi, všetky kmene zeme budú vtedy na­rie­kať a uzrú Syna člo­veka pri­chá­dzať na ne­bes­kých obla­koch s veľ­kou mo­cou a slá­vou.“

Aký veľký dô­vod pre ra­dosť! Zjaví sa Stvo­ri­teľ sveta. Príde Zá­chranca sveta. Prečo po­tom čí­tame v Knihe zja­vení 1,7: „Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho pre­bodli. Na­rie­kať budú nad Ním všetky ná­rody zeme.“ Prečo budú vo­lať veľkí i malí na hory a skaly: „Pad­nite na nás a skryte nás pred tvá­rou Se­dia­ceho na tróne a pred hne­vom Ba­rán­ko­vým“ (Zj 6,16). Lebo po­čas ži­vota síce mnohí po­čuli, že by sa mali roz­hod­núť pre ži­vot s Je­ži­šom Kris­tom, ale Ho od­mietli! Vtedy budú stra­tení a ne­budú to môcť už ni­jako zme­niť. Už bude prí­liš ne­skoro! Preto budú ža­los­tiť a na­rie­kať!

Väč­šina ľudí si zvo­lila ši­rokú cestu, cestu bez Je­žiša. Na nej je bo­hatý vý­ber zá­bav. Od­stra­šujú­cim prí­kla­dom je ame­rická he­rečka Shir­ley Mac­La­ine. Žije na farme so svo­jím psom me­nom Terry. Vy­hlá­sila: „Môj pes je rein­kar­ná­ciou egypt­ského Boha - tva­rom psa me­nom Anu­bis. Terry a ja sme už mali as­poň je­den spo­ločný ži­vot. Te­raz nás ži­vot znovu spo­jil.“

Je­žiš Kris­tus sa vráti tak, že ho uvidí každý člo­vek. „Aj­hľa, pri­chá­dza v obla­koch!Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho pre­bodli“ (Zj 1,7). Keď 20. júla 1969 Neil A. Am­strong ako prvý člo­vek vy­stú­pil na Me­siac, 500 mi­lió­nov ľudí sle­do­valo jeho kroky pro­stred­níc­tvom tele­víz­nej ob­ra­zovky. Dňa 6. sep­tem­bra 1997 sle­do­valo poh­reb prin­cez­nej Diany pro­stred­níc­tvom tele­ví­zie 2,5 mi­liardy ľudí, tak­mer štvr­tina oby­va­teľ­stva sveta. Preto sa spo­mína ako prvý glo­bálny poh­reb sveta.

V deň prí­chodu Pána Je­žiša ne­budú treba ka­mery, Jeho prí­chodu sa chtiac-ne­chtiac zú­čast­nia vše­tci ľu­dia. Každý Ho uvidí, nie­len vtedy ži­júce ná­rody, ale každý do­vtedy ži­júci člo­vek. Bude tam každý, aj ten, kto číta tieto riadky. Vtedy bude roz­ho­du­júce len jedno: Ku komu pat­rím ja? K za­chrá­ne­ným, alebo k za­tra­te­ným?

Je­žiš Kris­tus príde zne­naz­dajky a ne­o­ča­ká­vane. „Lebo ako vy­chá­dza blesk od vý­chodu a uka­zuje sa až na zá­pad, tak bude aj prí­chod Syna člo­veka“ (Mat 24,27). Oslá­ve­ného Krista budú zrazu a v ten istý čas vi­dieť na ce­lej Zemi. V kto­rej časti dňa sa to stane? Od­po­veď ná­jdeme v Evan­je­liu podľa Lu­káša 17,34: „V tú noc budú dvaja na jed­nom lôžku; je­den bude vzatý, druhý ostane.“ O dva verše ďa­lej ho­vorí: „Dvaja budú na poli (denná si-tuá­cia); je­den bude vzatý, druhý ostane.“ Ne­viem, či K. Ko­lum­bus, obja­vi­teľ Ame­riky, po­znal Bib­liu. Mo­hol uva­žo­vať po­dobne: Keď sa prí­chod Je­žiša Krista stane v oka­mihu, a Bib­lia píše, že na­raz bude deň aj noc, tak to je možné len na guli. Keď teda plach­tím na zá­pad, predsa do­ra­zím na vý­chod. Je za­u­jí­mavé, že evan­je­lista Lu­káš pí­sal tieto slová v tom čase, keď ľu­dia ešte ani netu­šili, že Zem je gu­ľatá.

Dva hore uve­dené texty pou­ka­zujú aj na niečo iné, tiež dôle­žité. Ná­vrat Pána Je­žiša roz­delí ľud­stvo na dve sku­piny. Od­de­lia sa pri­jatí a za­vrh­nutí, na­sle­dov­níci Pána Je­žiša a tí, ktorí Ho za­vrhli. Do­stali sme sa k zá­klad­nému prob­lému ľud­stva. Vtedy bude dôle­žité len jedno: Pat­rím k za­chrá­ne­ným, alebo k za­tra­te­ným?

Už si sa roz­ho­dol?

Boh stvo­ril kaž­dého člo­veka ako je­di­nečnú osob­nosť a každý z nás dis­po­nuje slo­bod­nou vô­ľou. (Aj) Tým sa lí­šime od zvie­rat. Slo­bodná vôľa umož­ňuje, že sa vzďa­ľu­jeme od Boha, alebo sa k Nemu blí­žime. Boh uro­bil všetko preto, aby zá­stup­nou smr­ťou Je­žiša Krista ot­vo­ril pre nás cestu do neba. Bib­lia upo­zor­ňuje, že každý ne­vstú­pil na cestu spa­se­nia. Čo by ešte mo­hol uro­biť Boh v tejto zále­ži­tosti? Keby zo­bral našu slo­bodnú vôľu, okradol by práve našu osob­nosť, stali by sme sa strojmi, báb­kami, ktoré by odo­hrali len pre nich ur­čenú úlohu. Dô­le­ži­tou čas­ťou na­šej osob­nosti je vôľa, už tu na Zemi a raz aj v nebi. Preto naše miesto vo več­nosti zá­leží od te­raj­šieho roz­hod­nu­tia.

Už si pri­pra­vený na tento pri­chá­dza­júci deň? V po­do­ben­stve o de­sia­tich pan­nách pou­ká­zal Pán Je­žiš na to, aké je dôle­žité, aby bol člo­vek pri­pra­vený. Všet­kých de­sať pa­nien bolo ve­ria­cich. Pevne ve­rili, že sa usku­toční sva­dobná hos­tina, ale všetky sa ne­pri­pra­vili dô­sledne. Päť z nich si ne­zob­ralo dos­ta­tok oleja v lam­páši, ak by že­ních meš­kal. Preto sa do cieľa do­stalo len dru­hých päť. Tým, ktoré ne­boli pri­pra­vené, že­ních po­ve­dal: „...ne­poznám vás!“ (Mat 25,12). Stra­tili tým večné spa­se­nie. Evan­je­lista H. Kem­mer po­ve­dal: „Aj ukolí­saný do spánku sa mô­žeš do­stať do pekla.“ Tí „ve­riaci“, ktorí len pri­kývnu na bib­lické pravdy a ne­pre­sa­dia ich v osob­nom ži­vote, ris­kujú svoj večný ži­vot.

Všetky tri — alebo ani jedno

Väč­šina ľudí rada osla­vuje rok čo rok v jas­liach le­žia­ceho Je­žiška. Ale to je všetko. Via­nočné jasle, gol­got­ský kríž a ko­runa pat­ria k sebe. Ne­roz­luč­nou čas­ťou po­zem­ského ži­vota Pána Je­žiša sú jasle – stal sa člo­ve­kom; utr­pe­nie kríža a ví­ťaz­stvo vzkrie­se­nia; a pri Jeho ná­vrate ko­runa slávy. To bol Boží „plán vy­slo­bo­de­nia“ od za­čiatku, aby za­chrá­nil ľud­stvo od ná­sled­kov pr­vej ka­ta­strofy. Ko­nečná kata­strofa, ktorú okú­sia ľu­dia bez Je­žiša Krista, bude peklo. Žiaľ, vy­žiada si oveľa viac ľud­ských ži­vo­tov ako všetky dote­raj­šie kata­strofy – a tomu odlú­če­niu (smrti) ne­bude konca, po­trvá večne! Na každé Via­noce sa nás Boh pýta: pri­jmeš dar ja­siel, kríža a ko­runu? V úprim­nej mod­litbe od­po­vedz te­raz na túto po­nuku áno, a s vďač­nos­ťou pri­jmi Bo­hom po­nú­kané od­pus­te­nie hrie­chov v obeti Je­žiša Krista. Mod­litba môže znieť aj takto:

„Pane Je­žišu, dnes som čí­tal, že pre Tvoju obeť sa do­sta­nem do neba. Rád by som tam bol s Te­bou. Preto Ťa pro­sím, za­chráň ma od pekla, kam by som sa do­stal pre svoje hrie­chy. Od­pusť mi! Z ce­lého srdca ďa­ku­jem, že ma tak veľmi mi­lu­ješ, že si aj za mňa zo­mrel na kríži na Gol­gote a str­pel si od­platu za moje viny. Ty po­znáš každý môj hriech, ve­domý, ale aj tie, ktoré som už dávno za­bu­dol. Všetko úprimne ľu­tu­jem. Ďa­ku­jem, že si ho­tový mi od­pus­tiť. Po­znáš každé chve­nie môjho srdca. Pred Te­bou je môj ži­vot ako otvo­rená kniha. Pro­sím, vstúp do môjho srdca a stvor mi nové srdce! Po­môž, aby som skon­co­val so všet­kým, čo nie je správne v Tvo­jich očiach, ob­da­ruj ma no­vým ži­vo­tom a mys­le­ním, ktoré sú podľa Tvo­jej vôle a sú Ti pre ra­dosť. Pro­sím, ot­vor moju my­seľ, aby som po­cho­pil Tvoj od­kaz z Bib­lie! Po­môž, aby som vní­mal, čo mi chceš po­ve­dať a da­ruj mi ochotné a po­slušné srdce, aby som ro­bil to, čo sa Tebe páči. Ty buď odte­raz Pá­nom a Krá­ľom môjho ži­vota. Chcem Ťa na­sle­do­vať. Pro­sím, uka­zuj mi cestu, po kto­rej mám ísť v kaž­dej ob­lasti ži­vota. Ďa­ku­jem, Pane Je­žišu Kriste, že si zo­mrel za mňa, ďa­ku­jem, že pre Tvoje zá­sluhy mô­žem byť te­raz Bo­žím die­ťa­ťom. Ďa­ku­jem, že raz bu­dem večne s Te­bou v nebi. Amen.“

Dr. Ing. Wer­ner Gitt prof.